Korene, kmeň a koruna, konár, list, kvet, plod, semená... Prečo sa človek okúňa, keď naňho čaká premena. Korene z hĺbok žijú z pôd, z hlbín sa žije do výšok k prameňom spásonosných vôd, skadiaľ je k slnku iba skok. Čo by bol strom, čo bez kmeňa (kosodrevina, azda krík), čo nesie ťarchu bremena, zelenú klenbu. Výkričník. |
Koruna vzdušná kolíska, v nej plno spievajúcich hniezd, búrlivých vetrov bojiská, hromozvod rozjasaných hviezd. Konáre – kostra koruny – a vetvy, krehké halúzky, keď sa to všetko rozzuní, celý svet je až priúzky. A tisíc listov zelených a na nich tisíc posolstiev roznáša vietor v jeseni farebných dažďov tichý spev. |
Strom – zakvitnutá mladucha, tajomstvo, nedotknutý kvet, čo v túžbach čaká na Ducha, pripravené s ním spoluznieť. Zarodiť chutné ovocie. Ja som kmeň, vy ste ratolesť, na ktorej strapec klokoce, tak ako káže blahozvesť. Tak je tu strom a na ňom plod a v ňom, v ňom živé semená, žijúce iba pre život, záruka nášho vzkriesenia. |