Klub ochrancov zelene
V uplynulú nedeľu sme si urobili výlet. Ako inak, za stromami. A nie za stromami hocijakými. Vybrali sme sa do juhomoravského mestečka Hustopeče, aby sme si vychutnali krásu starých mandľovníkových sadov.
Mandle (Prunus dulcis) sme zastihli v čase tesne po odkvitnutí. Napriek tomu, že sme si ich nestihli vychutnať rozkvitnuté v plnej kráse, zapôsobili na nás nezabudnuteľným dojmom. Majú osobitý charakter, ktorý umocňuje ich množstvo, vek a jedinečnosť každého jedného stromu. Vďaka ich siluetám, ktorým čas dodal svojrázny pôvab, mala som chvíľami dojem, akoby som sa nachádzala uprostred sály, plnej roztancovaných stromov.
Čítajte ďalej
Včerajší deň sa niesol v znamení osláv našej matičky Zeme. Mali sme možnosť sledovať, ako si ľudstvo s ľútosťou uvedomuje krivdy, ktoré voči nej pácha, ako sa priznáva k svojej ľahostajnosti a ako vyzýva samo seba k náprave. A aby bolo pokánie hodnoverné, sadí symbolický strom.
Priznávame, nad oslavami Dňa Zeme sme sa ani nestihli zamyslieť. Nie sme ignoranti, no život nášho združenia plynie spontánne, s malou štipkou živelnosti. Pre túto príležitosť sme nepocítili potrebu pridať sa k davovému organizovaniu osláv Dňa Zeme, no napriek tomu, zastihol aj nás.
Ráno: Čírou zhodou okolností bol náš Deň Zeme spojený aj s darovaním krvi. Súvislosť medzi týmto dobrovoľným počinom a našim združením vniesol až regionálny novinár, ktorý nás po príchode na Červený kríž začal spovedať, že koľkýkrát ide KOZEL darovať krv. Pozícia, že Vás verejnosť začína vnímať pri rôznych situáciách ako KOZEL, vyvolala vo mne úsmev, prekvapenie i zamyslenie zároveň. Všetko so všetkým súvisí. Iróniou okamžiku bol verdikt vyšetrujúceho lekára, ktorý odmietol moju krv, pretože trpím silnou alergiou. Na stromy.
Čítajte ďalej
Mesto, kam kráčaš alebo spomienky na Senicu...
Keď vstúpim do budovy Daňového úradu vždy očakávam tú, pre mňa magickú atmosféru, ktorá tu panovala pred tridsiatimi rokmi. Zažíval som ju ako dieťa, keď tu ešte bolo kvetinárstvo, cukráreň, fotoslužba a iné prevádzky, o ktorých som nemal predstavy na čo slúžia. Bol to Dom služieb. Dnes tú uvoľnenú atmosféru vystrieda viac či menej zvieravý, viac či menej nepríjemný pocit a rešpekt pred prísnym úradom.
Spomienky na kvetinárstvo či cukráreň však ostávajú. Ako malý som tam rád chodil. Často som tam zašiel iba tak, aby som nasal vôňu kvetín. Veľké množstvo kvetín vo mne vždy prebudilo fantáziu - predstavoval som si, že som v pralese. Obdivoval som malý bazénik, v ktorom stáli črepníky s kvetmi a túžil som, aby v ňom boli aj rybičky. Oproti kvetinárstvu bola cukráreň, v ktorej robili tú najlepšiu vanilkovú zmrzlinu na svete. Jej vôňa v lete napĺňala vestibul. Vo fotoslužbe som sa cítil ako v alchymistickom laboratóriu. Vždy tu bolo plno ľudí. Hoci budova dostala novú fasádu, ktorá ju omladila, darmo by ste v nej hľadali vôňu vanilkovej zmrzliny alebo kvetín.
Čítajte ďalej
Zvyk novoročných návštev ma zavial k rodine na moje milované kopanice. Príjemné stretnutie s blízkymi ľuďmi, žijúcimi v prostredí, kde sa zdá, že hviezdy sú len na dotyk a kde s vami dýcha celá dolina i hora nad ňou, je pre dušu nádherným pohladením. Tu aj čas, pri nekonečných rozhovoroch a spomienkach niekoľkých generácií, plynie akosi inak. A samozrejme, všetko je poznamenané tradičnou kopaničiarskou pohostinnosťou.
„Tú polievku si dochuťte podľa seba...“ začala sa ospravedlňovať naša hostiteľka, že bude asi málo slaná, podávajúc dochucujúce prostriedky a vysvetľujúc, že nesolia veľa, kvôli malým deťom a starému otcovi. Keďže nemám vo zvyku vylepšovať jedlo skôr, než ho skutočne ochutnám, okúsila som ten lákavo voňajúci slepačí vývar, ktorý mal byť údajne nedostatočne dochutený.
Čítajte ďalej
 |
Len chvíľa a padne k zemi. Ten, čo na nás hľadel z výšky, ten, čo nás z diaľky sledoval. Len chvíľa - padne na zem a navždy dokonal. Už nikdy neprivíta ranné slnko v pozore, ostane po ňom prázdno v obzore a hoc, bol to iba starý komín, v našej mysli navždy zostane. Aj slzu za ním možno vyroní niekto a spýta sa v duchu... Prečo?!... Ja viem to. Táto otázka aj v mojej mysli klíči... Prečo človek tak rád diela svojich predkov ničí? Len chvíľa a v prachu času rozplynie sa navždy, mnohí povedia si, ...nech, veď zbúrať starý komín to nie je dopustiť sa vraždy. Kto však v duši nepocíti trocha ľútosti, či slzu nebude mať v krajíčku, ten nemá v úcte nič a nikoho nik sa od neho nedočká milosti. Ten však tiež rozplynie sa v čase, po niekom zostanú pyramídy, po niekom diera v zemi zase.
|
Prihlásiť